Na spočítanie dobrých kapiel hrajúcich nu-metal vám stačí ruka jedna. Na spočítanie úspešných singlov v rámci tohto žánru, v poslednej dobe používaného oveľa viac ako nadávka vám treba ruky dve. Pre tých čo majú problémy so základnými počtami mám správu dobrú, priam skvelú. Na albume kapely Cocottov niet čo počítať. Teda jedine ak skladby podpriemerné až zlé a na tie vám bude treba prstov trinásť.
Bublavá basa, tvrdá gitara, zastreté bicie, nasraný rapový prejav speváka Zellera, či iné príznaky nu-metalovej virózy sú na albume týchto, v svojej českej domovine údajne pomerne obľúbených hudobníkov k nalezeniu. Problém – a to dosť veľký – nastáva však pri hodnotení pôvodnosti zadaných ingredencií a hneď na to pri spočítavaní ich možných kombinácií. Vlastne ak mám byť úprimný treba hovoriť v čísle jednotnom, lebo iba to presne vystihuje tento album. Pokiaľ by mi prehrávač nedával najavo zmenou čísla pesničky, že už prehráva daľší track mal by som pocit, že je to album obsahujúci iba jednu, o originálnosti absolútne nič netušiacu skladbu. Snaha CM znieť ako Korn či Limp „the mutter fucking“ Bizkit je priam ukážkovo naivná. Navyše, spomínané kapely mali vo svojich stredoch v istom ohľade charizmatické osobnosti s minimálne slušným hlasovým rozsahom čo teda o Zellerovi neplatí ani z ďaleka. Keď sa k tomu všetkému pridajú ešte texty vhodné tak maximálne pre fanúšikovskú základňu redneck – rockových kapiel typu Kabát je neúspech tohto albumu neodškriepiteľný.
Vrcholná snaha, riadená heslom „len sa pre boha neodlišujme od našich hudobných vzorov“ sa nepremietla len do trinástich skladieb, ale svoje sa ušlo aj obalu albumu, možno preto, aby kapela neukázala ani kúsok vlastných schopností, čo by – keby chcem rýpať – mohlo znamenať, že žiadne nemajú z čoho by som zas až takú tragédiu nerobil ja napríklad tiež neviem spievať.