Poviete si: „Zas len ďalšia ihla v kope sena, koho toto ešte baví?“. Nasledovať bude flegmatické kývnutie rukou, vychŕlenie niekoľkých mien, ktoré sú v súvislosti s poslednou gitarovou vlnou spomínané najčastejšie a potom čo najpromptnejší alt + F4, ale ja vám odpúšťam, povstaňte.
Keith Murray, Chris Cain, Michael Tapper, lebo tak sa volajú, sa dali dokopy v roku prvom, po roku 2000, teda v období roku nula, pánom Casablancasom zadefinovaným. Nebudem tvrdiť, že sa zrazu zjavili noví spasitelia gitaroviek, ale toľko mladíckej roztopaše, koľko do svojich skladieb dávajú - títo, dnes už skoro muži - som počul naposledy pri debutoch Cribs či ak chcete Franz Ferdinand, a že to boli debuty ako víno.
Trinásť skladieb zväčša rýchlejšieho tempa, s dvoma slabšími (Textbook, What's The Word), bez jediného slabého miesta. Je úplne jedno či napíšem, že najlepšou je Inaction, lebo znie ako keby sa Interpol (samozrejme tá kapela), zavreli niekde v garáži s fľaškou niečoho alkoholického hrajúc si len tak pre svoje potešenie, alebo Cash Cow, pod ktorou keby boli podpísaní Franz Ferdinand, stane sa okamžite hitom týchto dní. Nejde len o neustále zmeny melódií, vynáranie sa nových, predtým nepočutých motívov, priamočiarosť priamočiarejšiu ako priamka, ukričaný Murrayov vokál, lebo to už mali mnohí pred nimi, ale to humorné pozlátko okolo ich prejavu, počínajúc mačacím bookletom, končiac fantastickými klipmi (odporúčam nový singel It's A Hit) vás skrátka dostane. Povedané inak, toto je niečo iné. Lepšie. Najlepšie (samozrejme myslím jedno z najlepších).
