reklama

Strokes - Nottingham Ice Arena (27.1.2006)

Na začiatku nového tisícročia to s gitarovkami hlásiacimi sa k britským koreňom začínalo vyzerať zle nedobre. Oasis, Travis, Smashing Pumpkins, Ash či Weezer mali svoje najlepšie roky už za sebou, Coldplay práve rozbiehali svoju, ako už v súčasnosti vieme na stagnáciu predurčenú kariéru a Radiohead vydali Kid A. Nehovorím, že všetko ostatné bolo zlé, akurát tej originality a sviežosti bolo od kapely ku kapele, menej a menej. Slovami Tonyho Wilsona: „Kde jedna vlna končí, druhá začína“. A tak sa aj stalo.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Dvadsiateho siedmeho augusta dvetisíc jedna vydalo Rough Trade album Is This It, zatiaľ len v Británii, kde sa Strokes stali témou číslo jeden už po vydaní trojpesničkovej EP-čky The Modern Age, z januára toho roku. Povedať úplnú pravdu, stalo sa tak hlavne vďaka masívnej tlačenke zo strany NME (inak veľmi podobnej tej, aká sa v súčasnosti dostáva Artic Monkeys). Is This It sa nielen vďaka singlom Last Nite, či Hard To Explain stal podstatou všetkého čo nasledovalo a nesleduje až do súčasnosti. O pätici new yorkčanov, na čele s výhradným autorom všetkých skladieb Julianom Casablancasom (inak synáčikom šéfa modelingovej agentúry Elite) sa začalo nahlas hovoriť ako o spasiteľoch rock ‘n’ rollu, ako o novom začiatku. Verili tomu všetci, teda až na samotných členov kapely, ktorý sa o tieto a podobné úvahy rozhodli skrátka neriešiť. O dva roky neskôr vyšiel druhý album Room On Fire, ktorý napriek vlažnému prijatiu nielen zo strany recenzentov, ale aj fanúšikov, stále obsahoval lahôdky ako 12:51, Reptilia či I Can’t Win a Strokes tak potvrdili svoju pozíciu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Svoj nový, druhého januára tohto roku vydaný album First Impressions of Earth sa Strokes rozhodli podporiť aktuálne prebiehajúcou koncertnou šnúrou po Írsku a Anglicku, rátajúcu pätnásť vystúpení. Jedným z vyvolených miest kde sa dali Casablancas a spol vzhliadnuť bola aj Nottinghamská Ice Arena, kde som dvadsiateho siedmeho januára o devätnástej hodine a tridsiatej minúte nemohol skrátka chýbať.

Hneď po príchode pred túto, inak veľmi nadštandardne zariadenú multifunkčnú, primárne na hranie hokeja používanú halu, nachádzajúcu sa v centre Nottinghamu bolo jasné, ktože to tu mám dnes vystupovať. Všade kam len oko dovidelo sa to hemžilo mladými rozstrapatenými Britmi, poobliekanými vo vojenských uniformách, presne takých istých aké zvykne na sebe nosievať mladý Casablancas pri živých vystúpeniach. Nič to, že spomínané entity postrádali akúkoľvek originalitu vlastnej osobnosti, veď už o necelú hodinku a pol mali na javisko vybehnúť Strokes, a to je veľká udalosť aj tu v Británii. Vošiel som teda dnu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bolo niečo krátko po devätnástej hodine, keď som sa aj so svojou pintou (pollitrom) piva za nekresťanské tri libry usadil pod strechou štadiónu presne oproti pódiu, na ktorom sa pokúšali rozhýbať prítomných prví predskokani večera, trojica Honest Jacket pochádzajúca z Manchestra. Chalani sa na pódiu síce jašili ako deti v škôlke krátko po raňajkách, no ich neoriginálny revival Sex Pistols ostal takmer bez odozvy publika a tak som si šiel kúpiť ďalšie pivo. Celkom inak to pod pódiom vyzeralo, keď naň vyliezli švédski Shout Out Louds, ktorý sprevádzajú Strokes na ich výslovné prianie počas celého „ostrovného“ turné. Odohrali niečo viac ako polhodinu a svojim chytľavým Indie popom jasne dokázali, že Švédi majú po klinickej smrti Cardigans ďalší vzácny vývozný artikel, o ktorom myslím budeme ešte v budúcnosti čo-to počuť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


V momente ako SOL ohlásili poslednú pieseň, začali sa na plochu pred pódiom zbiehať nedočkavé davy ľudí a pohnúť sa ktorýmkoľvek smerom sa po pár minútach stalo prakticky nemožné. Ja, keďže som mal z predvídavosti vždy "za jedna", som sa presunul už o pesničku skôr a ako vždy na akciách podobného typu, rezervoval som si miesto kúsok pred zvukármi, kde je pomer dobrého zvuku k fanúšikom túžiacich po pogovaní najideálnejší. Strokes nechali na seba trochu čakať, ale nakoniec desať minút po dvadsiatej prvej naklusali na pódium a mohlo sa začať.

K pódiu ešte jedna dôležitá pripomienka. Neviem či mal niekto z členov Strokes v ten večer nejaké problémy prejavujúce sa nepeknými vyrážkami v oblasti tváre, ale počas celého koncertu nebolo v podstate nič vidieť. Buď spoza nich svietilo červené svetlo a všade okolo bola vypúšťaná ona povestná hmla, alebo hlavne v refrénoch skladieb svietili reflektory na plný výkon a vtedy bola viditeľnosť obmedzená z presne opačného dôvodu. Čo však stálo naozaj za to, bolo plátno v tvare prevráteného trojuholníka ponášajúceho sa na značku prednosti v jazde, čo je v prípade Strokes viac ako výstižné, na ktoré bola počas celého predstavenia trvajúceho niečo viac ako sedemdesiat minút, premietaná videoprojekcia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo vám budem písať. Odznelo - v tempe jemne rýchlejšom - všetko podstatné pod čo sa doposiaľ Casablancas a spol. stihli podpísať na troch vyššie spomínaných albumoch. Je úplne samozrejmé, že ľudia najviac reagovali na skladby z nesmrteľného debutu Is This It a jeho nasledovníka Room On Fire, ale zahanbiť sa nedali ani veci z novinky First Impressions of Earth, ktoré oproti štúdiovým verziám získali čo-to hlavne na surovosti. Julianov bezchybný hlas pôsobil ešte flegmatickejšie ako je normálne počuteľné na albumoch, a nebyť miestami jemne prebasovaného zvuku, kedy skrátka nebolo slovám dobre rozumieť, dal by sa koncert aj z tohto pohľadu hodnotiť ako bezchybný. Zhruba dvadsaťpäť tisíc prítomných divákov si bez problémov vytlieskalo štvoricu prídavkov, kde hlavne posledná Take It Or Leave It stála naozaj za to. Z odohraných skladieb treba vyzdvihnúť hlavne B-stranu aktuálneho singlu Juicebox, nekonečne veselú Hawai, ktorú ja osobne radím k tomu najlepšiemu čo Strokes kedy napísali. Zaujímavými boli aj, oproti albumovým podobám často pozmenené verzie niektorých skladieb, a úplným skvostom sa ukázala byť Ask Me Anything, ktorá je dôkazom toho, že pokiaľ niekto vie napísať skvelú skladbu, postačia mu k tomu len klávesy a spev.

Pokiaľ teda ešte niekto z vás stále pochybuje a neprisudzuje Strokes neodškriepiteľné zásluhy na vzniku poslednej gitarovej vlny, aktuálne ťahanej hlavne britskými kapelami typu Futereheads, Franz Ferdinand, The Cribs, Block Party či aktuálne nastupujúcimi Artic Monkeys, je načase postaviť sa pred zrkadlo, ukázať prstom na toho klamára pred vami a z chuti sa mu vysmiať. Možno potom pochopíte, že keby nebolo Strokes, niet ani nikoho zo spomínaných, teda aspoň nie v podobe akej sú známi. A ešte jedna vec, kúpil som si aj tričko.

Miroslav Ondřejíček

Miroslav Ondřejíček

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

skrachovany inzinier tulajuci sa anglickom. Zoznam autorových rubrík:  halusky standarthudba recenziehudba halusky

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu